Rastlinný genetik: Neexistuje žiadna vedecká práca, ktorá by dokázala škodlivosť GMO

Je nezmysel povedať, že zmena dedičnej informácie nenastáva prirodzene, hovorí vedec JAROSLAV DOLEŽEL. Prenos génu z jedného organizmu do iného sa v prírode deje úplne bežne.

 „Konkrétna modifikácia, ktorú by chcel spôsobiť človek, prirodzene nastať nemusí. Ak sme do kukurice preniesli gén z baktérie, ktorý jej umožní odolávať škodcovi, to by sa prirodzene asi nikdy nestalo. Ale samotný mechanizmus, ktorý používame, v prírode existuje od nepamäti,“ vysvetľuje.

Svetová zdravotnícka organizácia definuje GMO (genetický modifikované organizmy) ako organizmy, v ktorých bol pozmenený genetický materiál spôsobom, ktorý nenastáva prirodzene. Sedí to?

Viac-menej áno. Potom je tu nová terminológia, ktorú používa Európska únia. Tá rozlišuje GMO a organizmy získané pomocou NGT (nové genomické techniky) a následne ešte podkategórie týchto organizmov NGT1 a NGT2.

Už tu to začína byť filozofická otázka. Je nezmysel povedať, že zmena (modifikácia) dedičnej informácie nenastáva prirodzene. To, čo v Európskej únii nie je povolené, a teda prenos génu z jedného organizmu do iného, nastáva v prírode úplne bežne. Hovoríme tomu horizontálny génový prenos.

Rád uvádzam príbeh o batátoch. Veľa ľudí ich považuje za zdravú potravinu. Tiež však obsahujú genetickú informáciu baktérie Agrobacterium tumefaciens, ktorá sa používa pri príprave geneticky modifikovaných materiálov.

Konkrétna modifikácia, ktorú by chcel spôsobiť človek, prirodzene nastať nemusí. Ak sme do kukurice preniesli gén z baktérie, ktorý jej umožní odolávať napríklad vijačke kukuričnej, to by sa prirodzene asi nikdy nestalo. Ale samotný mechanizmus, ktorý používame, v prírode existuje od nepamäti.

Je rozdiel medzi prírodnými procesmi, ktoré nám zaisťovali stravu do dnešného dňa, a medzi geneticky modifikovanými?

Žiadna z plodín, ktoré pestujeme, nie je úplne prirodzená. Všetky vznikli v období domestikácie pred zhruba desaťtisíc rokmi. Proces bol založený na zmenách dedičnej informácie, ktoré sa ale vyskytli spontánne.

Išlo teda o mutácie, ktoré spôsobili, že tie rastliny majú také vlastnosti, ktoré prapôvodný farmár chcel. Za to, že napríklad pšenica nemá rozpadavý klas a môžeme ju zožať a vymlátiť, kedy chceme, môže mutácia určitého génu. Podobne je to napríklad aj pri farbách hrozna.

Všetky vlastnosti, ktoré odlišujú kultúrne plodiny od planých, sú spôsobené mutáciami dedičnej informácie. Ak sa dedičná informácia jačmeňa líši od planého predchodcu, muselo prísť k jej zmene, inými slovami k mutácii.

Čiže tomu procesu pomohol človek.

Nie, len ho využil. Mutant by normálne nebol životaschopný. Ak nebude klas rozpadavý, jeho semená sa v prírode nebudú šíriť. Napríklad neexistuje planý predchodca pšenice, len plané druhy, ktoré sa spontánne krížili. Človek len vybral tie mutanty, ktoré vznikli spontánne.

K mutáciám vedúcim k zmenám dedičnej informácie dochádza stále, aj v ľudskom tele. Niekedy to, žiaľ, dopadne tak, že jedinec dostane rakovinu. Predstava nemennej dedičnej informácie je nezmysel.

Proces jej kopírovania, keď sa delia bunky a organizmus rastie, je biologický proces a ako každý iný je zaťažený chybami.

Mutácia je teda tiež genetická modifikácia.

Samozrejme. Mutácia je súčasťou správania biologického materiálu a dedičnej informácie. Mutovanie je všeobecný termín, meniť sa môže čokoľvek. V tomto kontexte pod mutáciou rozumieme zmenu molekuly DNA, ktorá nesie dedičnú informáciu. To môže mať za následok zmenu génu, ktorý určuje nejakú vlastnosť organizmu, a teda aj rastliny.

Zdrojom obáv ľudí z genetickej modifikácie je, že ide o proces, ku ktorému by v prírode normálne nedošlo.

Nie, neznamená to, že ide o modifikáciu, ku ktorej v prírode nemôže dôjsť. Je to len o pravdepodobnosti, že by k takej zmene mohlo dôjsť, no nedošlo k nej. My tú zmenu urobíme, ale je to rovnaký princíp ako pri prirodzenej mutácii. Je to zmena molekuly DNA.

Dá sa to prirovnať k tomu, ako keď meníte text vo Worde. Ak to veľmi zjednoduším, môžeme si genetickú informáciu predstaviť ako lineárny sled písmeniek. Vaša dedičná informácia je kódovaná asi tromi miliardami písmeniek. Pri modifikácii dedičnej informácie len niektoré písmenká prepíšete, vyhodíte alebo vsadíte.

Deje sa to aj prirodzene. Jediný rozdiel je, že pri tejto genetickej mutácii urobíme zmenu takú, akú chceme, a hneď. Podstata je ale rovnaká.

Čiže genetická modifikácia je len o urýchlení procesov, ktoré by v prírode trvali veľmi dlho.

Presne tak. Veľa vecí by sme vedeli dosiahnuť klasickým šľachtením, no zabralo by to veľa času. No ani šľachtenie neprešľapuje na mieste, máme stále novšie a lepšie odrody. Ako sme ich získali?

Prvou možnosťou je kríženie, v prípade ktorého sa prenesie gén z planej rastliny do kultúrnej plodiny. Pšenica napríklad obsahuje veľa génov z príbuzných planých druhov tráv a nikomu to neprekáža, pretože sa použili techniky kríženia.

Mnoho odrôd jačmeňa bolo získaných mutáciami ožarovaním. Bolo použité rádioaktívne žiarenie, aby spôsobilo zmeny v dedičnej informácii. Tieto techniky sa používajú od 50. rokov dodnes. Pritom je to akoby ste hodili granát do miestnosti. Neviete, čo sa tam stane, no zhodou okolností to možno urobí dieru do steny, ktorú potrebujete. Urobíme teda zmenu, ktorá sa nám hodí, no popritom sa vyskytne veľa ďalších zmien, o ktorých nevieme.

V šľachtení sa používajú tiež chemické mutagény, z ktorých niektoré môžu spôsobiť rakovinu. Nič z toho nikomu neprekáža. Ako vedcovi mi teda pripadá celá diskusia o geneticky modifikovaných plodinách nezmyselná.

Vy sa odvolávate na vedu, ale to isté robia aj kritici genetickej modifikácie. Združenie Slovensko bez GMO argumentuje vedeckými prácami, ktoré majú poukazovať na negatívne dopady GMO na ľudské zdravie či životné prostredie.

Také – skutočne vedecké – štúdie neexistujú.

Neexistuje žiadna vedecká práca, ktorá by zistila takéto dopady GMO?

Možno existujú publikácie na internete, no tam si môže každý publikovať, čo chce. Ja nepoznám jedinú vedeckú štúdiu, ktorá by preukázala škodlivosť geneticky modifikovaných organizmov.

Geneticky modifikované plodiny sa pestujú už 25 rokov, možno viac, na asi 180 miliónoch hektárov. Svetovo to tvorí osminu obrábanej pôdy. Nebol zdokumentovaný jediný prípad poškodenia zdravia človeka. Ak sa teda odvolávajú na vedecké štúdie, tak klamú.

Existujú vedecké štúdie, ktoré, naopak, dokazujú, že GMO nie sú škodlivé pre ľudské zdravie?

Také štúdie tiež nepoznám. Nie sú totiž potrebné. Každú plodinu, ktorú sme takto získali, vedci veľmi intenzívne a detailne testovali. Keď si predstavíte proces schvaľovania GMO potravín v Európskej únii, stojí milióny eur a trvá veľa rokov.

Študovať škodlivosť už povolených GMO je preto nezmysel. Vidím tam len politický dôvod. Je to akoby sme si zobrali klasickú pšenicu a rozhodli by sme sa ju testovať. Čo tam chcete zistiť?

Ak by napríklad náhodou nejaká nová odroda vyvolávala alergiu, nebude povolená. Pri rastlinách je veľká výhoda, že vám nemusí byť ľúto, keď ich zničíte. Dáte ich do autoklávu (sterilizátor, na ničenie agresívnych organizmov a baktérií, pozn. red.) a tým to končí. Škodlivý organizmus sa už nikam nemôže dostať a nikto ho nemôže použiť.

Ak existuje niečo, čo sa dá považovať za vedecké zistenia, tak sú to články, ktoré hovoria o tom, že neboli zaznamenané žiadne prípady poškodenia zdravia a že bolo vďaka plodine znížené používanie chemikálii. Je to len zoznam pozitívnych aspektov. Nepopisujú žiadne negatívne vlastnosti.

To sa ale kedysi hovorilo aj o niektorých pesticídoch, ktorých negatívne účinky sa ukázali až s odstupom času. Nehrozí to aj v prípade GMO?

Štvrťstoročie a 180 miliónov hektárov je už dostatočný test. Neodvážim sa spočítať, koľko poľnohospodárov takéto plodiny pestuje a koľko ľudí ich už spotrebovalo.

Približne tri štvrtiny krmiva pre hospodárske zvieratá pochádza z geneticky modifikovaných plodín. Takmer všetka sója, ktorú v Európe používame na prípravu krmív pre zvieratá, je dovezená GMO sója. Dôslednejšie posúdenie si teda už neviem predstaviť.

Každá GMO plodina sa môže v Európe pestovať, ak je schválená. Momentálne je to len kukurica, ale tá sa už tiež nepestuje.

Dôvodom absencie GMO v Európe nie je škodlivosť, ale finančná náročnosť. Firmy už odmietajú žiadať o schvaľovanie GMO. Je to také nákladné a zdĺhavé, že to pre nich nemá zmysel.

Viac ako životné prostredie ľudí trápia obavy o ich vlastné zdravie. Podľa jedného z tvrdení kritikov GMO môže DNA v potravine prejsť cez tráviaci trakt do orgánov celého tela. Nič také sa nepotvrdilo?

Ľudia jedia zeleninu na dennej báze. Jej DNA sa dostáva to tráviaceho traktu, no zo skúsenosti, odkedy je človek na svete, vieme, že nám neškodí. Neviem o jedinom prenose dedičnej informácie tráviacim traktom, ktorá by sa zabudovala do dedičnej informácie človeka.

Ďalším tvrdením je, že GMO potraviny spôsobujú rakovinu.

To je nezmysel. Existuje jedna štúdia, ktorá mala preukázať škodlivosť GMO. Išlo o podvodnú publikáciu istého francúzskeho tímu, ktorý študoval efekt na malej vzorke krýs. Tie boli samy osebe náchylné na rakovinu a dostávali ju spontánne.

Vzorka bola navyše taká malá, že výsledok nebolo možné štatisticky dokázať. Štúdia bola napokon spochybnená a stiahnutá. Opäť teda môžeme povedať, že ani k tomuto žiadna relevantná štúdia neexistuje.

Skúsme si do kontrastu postaviť vplyv všetkých chemikálií, ktoré máme v prostredí. Už len vyprážané produkty. Zemiakové hranolčeky alebo čipsy obsahujú karcinogén akrylamid. Bežne telo zaťažujeme látkami, ktoré rakovinu skutočne vyvolávajú. GMO s tým nemajú nič spoločné.

Ako si teda vysvetľujete, že ľudia tak citlivo vnímajú čokoľvek, čo má na obale nápis GMO?

Stávajú sa dokonca také absurdity, že aj na minerálnej vode je napísané, že nie je GMO. Nerozumejú tomu. Nemôžeme chcieť, aby väčšina ľudí chápala molekulárnu genetiku. No problém je, keď za vedecky overenú informáciu považujú čokoľvek, čo si niekde prečítajú.

Keď im niekto ustavične tvrdí, že je to škodlivé, povedia si, že na tom možno niečo je. Z politiky vieme, ako ľahko a rôzne sa ľudia nechajú zmanipulovať. Viete ich tak priviesť až k vojne.

Možno sú za tým aj lobistické záujmy. Môžu existovať skupiny podnikateľov, ktorým vyhovuje nedostatok odolných odrôd. Producent postrekov je radšej, ak bude rastlina citlivá na choroby a škodcov. Napadnú ju, my ju budeme striekať a im sa zvýšia predaje.

Potom sú tu ekologickí poľnohospodári, ktorí potrebujú vytvoriť predstavu, že čo pestujú, je človekom nedotknuté. Je to opäť nezmysel, pretože všetky plodiny, ktoré pestujeme, sú produktom domestikácie a šľachtenia.

Chemická loby ale na druhej strane má takisto záujem o GMO rastliny, ktoré sú veľmi odolné voči niektorým pesticídom.

Áno, to bola veľká chyba, ktorá na počiatku pestovania GMO ovplyvnila verejnú mienku. Myslím si, že ak budeme pátrať po tom, odkiaľ pochádza odpor ku GMO, jeden zo zdrojov bude práve toto.

Firmy chcú, samozrejme, zarábať. Keď budú mať herbicídno-tolerantnú sóju, pole postriekajú, sója ostane a všetko ostatné zlikvidujú. Predajú tak veľa herbicídov. Môže sa však stať, že sa tým vyvinie ako vedľajší produkt odolná burina.

Z pohľadu firmy je to jedno, stále zarobia veľa. Z hľadiska postoja verejnosti ku GMO to je problém, ktorému rozumiem.

Celý rozhovor si můžete přečíst ZDE